Medzinárodné dohovory

Politické práva žien – prehľad medzinárodnej politiky

Moderný koncept ľudských práv je postavený na idei rovnosti všetkých ľudí. Nedostatky pri uplatňovaní sa týkajú jednak implementácie a dodržiavania práv na národnej úrovni, rozporov medzi ich obsahom a praktickou realizáciou, ako aj rodovo podmienených rozdielov v ich uplatňovaní. Naznačené problémy viedli k tomu, že sa občianske a politické práva stali predmetom medzinárodnej úpravy:

Organizácia spojených národov: 
Za prvý medzinárodný dokument relevantný aj k politickým právam možno označiť Medzinárodnú listinu ľudských práv. Jej súčasťou je Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorá bola prijatá v roku 1948 a Medzinárodné dohody o občianskych a politických právach z roku 1966. Dokumenty etablujú aj politické práva žien. Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach (u nás nadobudol platnosť uverejnením v Zbierke zákonov ČSSR 10.5.1976 pod číslom 120) konkretizoval všeobecné ľudské práva pre oblasť občianstva a verejnej politiky. V článku 3 sa hovorí: „Štáty, zmluvné strany dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť rovnaké práva mužov a žien na používanie všetkých občianskych a politických práv ustanovených v tomto dohovore.“ Pre ďalší vývoj postavenia žien sa stal rozhodujúcim špeciálny Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (prechádzala ho Deklarácia o odstránení diskriminácie žien z roku 1967) . Dohovor bol na pôde OSN prijatý v roku 1979 a pre bývalú ČSSR začal platiť v roku 1987. V článku I vymedzuje diskrimináciu žien ako: „ … akékoľvek robenie rozdielu, vylúčenie alebo obmedzenie vykonané na základe pohlavia, ktorého dôsledkom alebo cieľom je narušiť uznanie, používanie alebo uplatnenie zo strany žien, bez ohľadu na ich rodinný stav, na základe rovnosti mužov a žien, ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej, alebo inej oblasti.“Dohovor sa taktiež zaoberá postavením žien v politike. Zaručuje ženám právo voliť, byť volené a právo podieľať sa na tvorbe a realizácií vládnej politiky. Tieto oblasti je venovaný článok 7: „..zabezpečia na rovnoprávnom základe s mužmi právo:…zúčastniť sa na tvorbe a uskutočniť štátnej politiky a zastávať verejné úrady a vykonávať všetky verejné funkcie na všetkých úrovniach riadenia štátu“ a článok 8: „zmluvné strany prijmú všetky príslušné opatrenia na zabezpečenie toho, aby ženy na rovnoprávnom základe s mužmi a bez akejkoľvek diskriminácie mali príležitosť zastupovať svoje vlády na medzinárodnej úrovni a zúčastniť sa na práci medzinárodných organizácií.“

V priebehu 90. rokov sa pozornosť medzinárodného spoločenstva posunula smerom k akčným programom. Svetová konferencia o ľudských právach (Viedeň 1993) tzv. Viedenská deklarácia, Medzinárodná konferencia OSN o populácií a rozvoji (Káhira 1994), Akčný program Svetového summitu o sociálnom rozvoji (Kodaň 1995). Z hľadiska rovnosti príležitosti žien a mužov v politike má však najvýznamnejšie postavenie Akčná platforma IV. Svetovej konferencie o ženách (Peking 1995), ktorá vládam krajín odporučila urobiť všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie prístupu a plnej účasti žien v mocenských a rozhodovacích štruktúrach. 

Európska politika rovnosti príležitostí (PRP)
Za prelom v európskej politike rodovej rovnosti sa považuje tzv. Amsterdamská zmluva. Nasledoval I. európsky summit Ženy proti moci (1992 v Aténach), konferencia vo Viedni (1994), po ktorej bola prijatá Rezolúcia európskeho parlamentu o vyváženej účasti mužov a žien v rozhodovaní, Madridské európske zhromaždenie v roku 1995, ktoré rozpracovávalo závery Pekinskej akčnej platformy a Madridská konferencia (1998), ktorá sa venovala monitorovaniu a pokroku v implementáciách Akčnej platformy OSN z Pekingu. Za jednu z najproblémovejších oblastí rovnosti žien a mužov bola označená práve otázka účasti žien na moci a rozhodovaní.